Nacisti v Osvienčime: Z ľudských vlasov vyrábali papuče, z kostí mydlá a z kože knihy!

Pri týchto záberoch vám stuhne krv v žilách.

Koncentračné tábory sa počas druhej svetovej vojny stali synonymom hrôzy, beštiálnosti a šialených zverstiev. Budovanie vyhladzovacích táborov malo zaručiť „očistenie“ ľudskej rasy, a tak každý, kto nevyhovoval Hitlerovým predstavám, skončil v jednom z nich. Neboli to však len Židia, ako si mnohí myslia. Boli medzi nimi aj Slovania, Poliaci, Juhoslovania, černosi, homosexuáli či invalidi. „Túto bránu už nikdy neprekročíte, odtiaľto sa dostanete jedine ak cez komín,“ hlásali „esesáci“ ľuďom z každého nového transportu, ktorý do koncentračného táboru prišiel.

 Tábor v Osvienčime bol akoby štátom v štáte, platili tam iné pravidlá ako „vonku“. Nacisti mohli všetko, väzni nemohli nič. Keď sa dozorcom málil pohľad na trpiacich a hladujúcich ľudí v barakoch, zašli do „bordelu“, v ktorom museli bezbranné ženy poslušne čakať. Ich zvrhlé a úchylné chúťky sa však prejavovali aj inak. Na väzňoch testovali všetko, čo sa len dalo a robili pokusy, aké vám len napadnú. Keď v mučivých umreli, ich telesné schránky využívali ako materiál na výrobu rôznych predmetov. Z vlasov sa tkali deky, ponožky, plstené papuče, zo zubných protéz vyrábali šperky alebo gombíky, z kostí varili mydlo či hnojivo a kožu používali na výrobu topánok, kabátov a obalov na knihy. Dnes si už len ťažko predstavíme, aké muky väzni v koncentračných táboroch prežívali. Isté však je, že aj po desiatkach rokov spomienka na genocídu naháňa „husiu kožu“.

Pozrite si o tábore smrti viac v našom archíve úplne zadarmo!

Pri používaní tejto stránky dochádza k spracovaniu cookies, ktoré nám pomáhajú zvyšovať kvalitu služieb a zobrazovať relevantnú reklamu. Zobraziť viac informácií. Spracovaniu cookies zabránite zmenou nastavenia v internetovom prehliadači.